Mračná Urdisu (Viktória Drgoncová)

Dlho som nič nerecenzovala. Verím však, že to nebude také zlé, ako sa toho obávam. 😀 Ale nie, to zvládnem. Než ale prejdem ku knihe, o ktorej chcem dnes písať, tak vás chcem upozorniť, že to neberiem ako recenziu. Skôr ako môj osobný názor na knihu. Takže tak. Týmto tiež nezačne moje pravidelné „recenzovanie“ – je to výnimočná situácia. Nie že by som nečítala knihy slovenských autorov, ale viem, že kolegyne redaktorky to zvládajú oveľa lepšie ako ja. 🙂

Nuž, keďže spolupracujeme s vydavateľstvom Art Floyd, tak sme dostali možnosť recenzovať druhý diel Nepriateľov Urdisu od Viktórie Drgoncovej. A tak som sa do toho pustila ja, keďže mám prečítaný aj prvý diel.

Anotácia: Po nekonečných mesiacoch plných strachu Cynthia nadobúda zdanlivý pocit bezpečia a užíva si prítomnosť svojich blízkych. Postupne zabúda na Urdis aj na nebezpečenstvo, ktoré by jej hrozilo, keby ju riaditeľ získal. Keď sa však v jeden deň nevráti skupina, ktorá sa vybrala hľadať zásoby, zmocňuje sa Cynthie nepríjemná predtucha. Obáva sa, že to nejako súvisí s Urdisom, a vie, že sa viac nemôže skrývať pred minulosťou. Spolu s ostatnými sa vydáva na záchrannú výpravu, ktorá spustí lavínu problémov. Napätie sa stupňuje a dôvera medzi spojencami sa vytráca. Cynthia len veľmi neochotne poslúcha príkazy nového vodcu a najradšej by všetko vzala do vlastných rúk…

Mračná Urdisu sú druhým dielom trilógie odohrávajúcej sa v apokalyptickom svete plnom netvorov – zmutovaných ľudí bažiacich po čerstvom mäse. Prvý diel trilógie s názvom Nepriatelia Urdisu vyšiel prvýkrát v roku 2016.

Druhá časť tejto trilógie nesie názov Mračná Urdisu. Trošku ma zamrzelo, že kniha má iný formát, ako prvý diel, pretože mám v knižnici knihy podľa veľkosti, ale to nie je dôvod, aby som knihe ubrala „body“. Obsah prvej časti som si ešte celkom pamätala, takže sa mi celkom ľahko pokračovalo. Autorkin štýl je dobrý, ľahko sa číta, nezdržuje čitateľa nadbytočnými opismi. Zároveň však vie navodiť to správne napätie a nie je núdza ani o akčné a občas trochu nechutné scény plné krvi a pachu mŕtvol.

Keďže ide o príbeh, kde dáva autorka dôraz na to, akí sú samotní ľudia k sebe odporní a aké zverstvá dokážu robiť, tak som od knihy neočakávala viacej akčných scén, no v tomto ma druhý diel prekvapil. Bolo tam toho viacej, čo moja akciu a horor milujúca časť duše prijala s radosťou a nadšením.

V nose ma štípal pach krvi. Už čoskoro sa k nemu pridá smrad spálenej pokožky. Božemôj. Ak nie smrad spálených vlasov. (s. 68)

Pripúšťam, že hlavná hrdinka Cynthia mi v istých okamihoch prišla veľmi impulzívna a veľa dramatizovala, a trochu mi to pripomenulo inú knihu z toho YA prostredia. Ale to je možno len moje zdanie. Prišlo mi to trochu nedospelé. Akoby nevedela, čo vlastne chce. No nebolo to niečo, čo by ma zas až tak hnevalo. Som asi na to zvyknutá a keď sa na to pozriem inak, tak sama neviem, ako by som sa zachovala v jej situácii ja. Možno by som bola taká istá.

Čo hodnotím ako pozitívum je to, že kniha neobsahuje taký ten milostný trojuholník, presladenú romantiku, na akú sme zvyknutí pri iných podobných knihách. Je fakt, že môj názor na romantiku v knihách sa trochu pozmenil, ale myslím, že v takomto žánri ju nebudem mať nikdy rada. A je len dobre, že sa tomu autorka „vyhla“. Áno, bol tam taký prvok, ale bol normálny. Nebol kladený na prvé miesto. Nebola to hlavná dejová linka. A to sa mi páči. Aby som to vysvetlila – Cynthia a Áron k sebe niečo cítia, ale bolo to v úzadí za tou hlavnou dejovou linkou, ktorá obsahovala akciu, ten dystopický príbeh, kvapku hororu a nechutných scén.

Za to palec hore.

„A ak budem mať nad tridsať, rozídeš sa so mnou?“ zisťoval. No keďže som počula v jeho hlase úsmev, vedela som, že len žartoval.
Tiež som si ho doberala. „To ešte zvážim. Máš nad tridsať?“
„Dvadsaťsedem.“ (s. 177)

A aj keď som v tomto období nemala veľmi náladu na tento žáner, knihu som nemohla pustiť z rúk. Bavila ma. No najviac až tak po štvrtine knihy – nie že by to dovtedy nebolo dobré, ale naplno som sa začítala až potom. Jeden deň som ju rozčítala, pár dní som na ňu nemala chuť a potom som sa do nej ráno pustila zas a za celý deň ju dočítala. Po tej štvrtine som nabehla zase na to prostredie a celkovo na tento žáner a čítala sa úžasne.

A ten koniec? Ó môj Bože, to vážne?! Koniec je dosť otvorený, takže som po dočítaní nevedela, čo si vlastne myslieť. Dej krásne gradoval a napätie sa stupňovalo. Nie len v knihe, ale aj vo mne.

Kladne hodnotím aj obálku, ktorá sa skutočne vydarila. Vždy budem fanúšičkou kreslených obálok. Takisto palec hore za toto. 🙂

A záverom? Skvelé pokračovanie – trúfam si povedať, že ešte lepšie ako prvý diel. Viac akcie, viac hororovejších scén, no stále tá istá myšlienka, ktorá je veľmi podstatná a pravdivá. Ľudia dokážu robiť niekedy aj väčšie zverstvá, ako zmutované netvory bažiace sa ľudským mäsom. Autorke držím palce a strašne sa teším na tretí diel, pretože koniec bol otvorený a tak som zostala istý čas s otvorenými ústami čumieť do prázdna. A hoci som v tomto období nemala chuť na tento žáner, kniha ma fakt bavila a nedala mi pokoj, kým som ju nedočítala.

A to je len dobre. Také knihy, ktoré nedajú pokoj, sú totiž najlepšie. A táto k nim patrí. S pokojným svedomím vám môžem povedať, že ak ste mali rozpačité pocity z toho prvého dielu, tak tento druhý vám ich skrkve do guľôčky a vyhodí von oknom. Druhý diel sa jednoducho vydaril.

Ďakujem vydavateľstvu Art Floyd za poskytnutie recenzného výtlačku.