Barbora Gero: „…ľudia, by si mali svoje sny plniť a niečo krásne po sebe zanechať.“ ROZHOVOR

Dnes vám prinášam rozhovor s debutujúcou autorkou Barborou Gero. Jej historická detektívka je už dostupná ako e-kniha.

Ste debutujúca autorka – môžete sa čitateľom PSA predstaviť?

Som rodáčka z Nitry. Vyštudovaná historička a politologička. Vydatá. Milujem čítanie kníh, beh, jógu a cestovanie.

Kedy u vás začala vášeň pre písanie?

Ani neviem… Skôr som od detstva mala vášeň k čítaniu kníh a nie k písaniu. Nikdy predtým som nepublikovala žiaden príbeh, báseň či poviedku. Ale milovala som a milujem čítanie. A to sa mi stalo osudným. Keď som sa po prvýkrát začítala do žánru historickej detektívky, vedela som, že je to láska na prvý pohľad alebo skôr na prvé čítanie. A tento žáner som doteraz neopustila. Ako milovníčka dobrých detektívok a histórie som vedela, že práve toto je pre mňa to pravé a že ak sa raz odhodlám napísať knihu, tak to bude práve z tohto žánru. A to sa mi mojou prvou knihou aj splnilo.

Ako prvá kniha vám vyšla historická detektívka Symbol smrti. Čo nám o nej poviete?

Je to detektívny príbeh odohrávajúci sa v roku 1865 v Nitre a jej okolí. Ústrednou postavou je mladý lekár Leopold Sanitas, ktorému pomáha jeho verný priateľ a správca majetku Andrej Viest. Leopold je oslovený svojím krstným otcom generálnym vikárom Záboyským, aby sa pokúsil objasniť smrť biskupského archivára Boršického. A ako to už s hlavnou postavou býva, Sanitas sa do vyšetrovania pustí so všetkými svojimi schopnosťami. Ale vrážd kňazov pribúda. A tak má Leopold čo robiť, aby vraha dolapil skôr ako stratí podporu a dôveru generálneho vikára a aj nitrianskeho biskupa. A to ostatné sa čitatelia dozvedia v e-knihe pokiaľ usúdia, že stojí za to si ju kúpiť a prečítať.

Čo bude nasledovať po knihe Symbol smrti?

Po mojej milovanej knihe Symbol smrti nasleduje ďalšia, ktorá má pracovný názov V objatí diabla a v súčasnosti dokončujem tretí Leopoldov prípad Chuť krvi. Vo všetkých zostávam verná mojej postave – lekárovi Leopoldovi Sanitasovi z Nitry. Knihy na seba však nenadväzujú. Prípady sú vždy rôzne a aj miesta vrážd a vyšetrovanie sa mení. Ale žáner a ústredné postavy zostávajú.

Čo je pre vás najväčšou inšpiráciou?

Knihy, udalosti, príbehy a ľudia, ktorí ma obklopujú. Toto všetko a ešte aj omnoho viac je mojou inšpiráciou. Ja v podstate o knihe, ktorú práve píšem premýšľam stále a keď ju dopisujem, už sa mi v hlave rodí ďalšia. Je to taký kolobeh. Ale mňa to baví a nechávam tento pocit v sebe rásť. Aj Leopold je taká zmes pováh ľudí, ktorí ma obklopujú alebo naopak, aká som, alebo by som chcela byť. Andrej sa volá môj manžel, a aj z neho má Viest niektoré povahové črty, niektoré sú naopak vymyslené. Oľga sa volala moja aj Leopoldova mama. V podstate do každej knihy dávam aj časť seba a preto bolo pre mňa trochu náročnejšie knihu publikovať. Mala som pocit, že idem s „kožou na trh“ a na to nie som zvyknutá. Ale keďže si myslím, že ľudia, by si mali svoje sny plniť a niečo krásne po sebe zanechať, tak napísať a publikovať knihu je pre mňa úžasný pocit, ktorý ma napĺňa.

Ako vznikala vaša prvotina?

Na moje počudovanie sa rodila ľahko. Teda ľahko sa mi písala. Obávala som, že ako začínajúci autor, ktorý nevie do čoho ide, budem mať alebo môžem dostať blok a nebudem vedieť v knihe pokračovať. Ale nestalo sa to. A doteraz to tak s písaním mám. Kvôli práci alebo cestovaniu nemôžem písať knihu aj niekoľko týždňov, ale potom si otvorím počítač, načítam si poslednú stranu, prečítam si poslednú napísanú vetu a píšem, píšem a píšem. A za to som vďačná. Je možné, že ešte nejaká autorská kríza príde, ale dúfam, že sa mi podarí s ňou vyrovnať. Veľa mojich priateľov sa ma pýtalo, ako dlho mi trvá napísať jednu knihu. Ale ja na toto neviem odpovedať. Je to individuálne a keďže sa nevenujem iba písaniu kníh, tak čas nad písaním nemám nijako obmedzený ani limitovaný. Jednou náročnou vecou pri mojom písaní je výber žánru a ten mi dáva najviac zabrať. Keďže píšem historickú knihu snažím sa najskôr si o mieste, dobe a spôsobe života čo najviac naštudovať a až potom môžem začať písať. A keď mi nejaká kapitola trvá napísať chvíľu, tak inokedy mi jedna veta trvá aj týždeň a to len kvôli historickým faktom, ktoré chcem v nej použiť. Ale ako píšem na začiatku mojej knihy „dej a osoby v rámci knihy sú dielom autorovej fantázie i keď v historickom kontexte. Kniha nie je učebnicou dejepisu a preto nemusí striktne kopírovať históriu“ a ako taká teda je síce založená na určitých faktoch, ale ako autorka si ich upravujem pokiaľ sa mi niečo do deja nehodí alebo to neviem relevantne zistiť. Čo sa aj dnes v rámci histórie a archeológie deje. Takže na začiatku som si najskôr zadefinovala, kto bude moja hlavná postava, kde sa bude dej odohrávať, v akom historickom kontexte a až potom som si okolo toho vymyslela detektívnu zápletku. Preto sa mi druhá a tretia kniha písali jednoduchšie. Keďže niektoré zásadné otázky som už mala vyriešené…

Vaša prvotina vyšla ako e-kniha. Chceli by ste ju vydať aj v tlačenej forme, alebo budete publikovať len elektronicky?

Áno moja prvotina vyšla ako e-kniha. Po dohovore s mojou editorkou, ktorej chcem touto cestou poďakovať za rady a pripomienky, sme zvážili, že prvá kniha by sa mala publikovať ako e-kniha, keďže sa jedná o ten najprístupnejší spôsob ako sa kniha dostane k čitateľovi. A pokiaľ bude mať kniha úspech a bude o takýto žáner záujem, nebránim sa ani knihe tlačenej. Spočiatku som moje knihy nechcela publikovať. Písala som ich len sama pre seba a svoju radosť. Až po dohovore a podpore mojich dvoch editoriek, kedy každá videla jednu z mojich kníh, som sa rozhodla prvotinu publikovať. Tak uvidíme ako sa jej bude dariť. Ja však pevne verím, že si nájde svojich čitateľov, ktorí ma podporia aj pri publikovaní ďalších kníh.

Na to, aby človek mohol písať, potrebuje aj veľa prečítať. Ako je to s knihami u vás? Čo najradšej čítate?

Ako som už spomínala, čítam veľa a rada. Najskôr som čítala všetko čo mi prišlo pod ruku a moja mama bola zo mňa zúfalá. Prečítala som svojim rodičom celú knižnicu a už nevedeli, čo so mnou ďalej. Potom sa mi do rúk dostali knihy od Roberta van Gulika zo starovekej Číny, ktorý písal o prípadoch sudcu Ti a vtedy som zistila, že história a detektívka je presne spojenie pre mňa. Teraz čítam hlavne odborné knihy z tém, ktoré sa nejako dotýkajú mojich kníh, ako napríklad o pitvách, bosorkách, židoch na Slovensku, o stave zdravotníctva v Uhorsku, o móde v 19. storočí, atď. Ale historickým detektívkam som stále verná. Teraz napríklad čítam knihu od Jiřího Bíleka – Podivná vražda na knížecím dvorci.

Aj keď prichádzate na trh zatiaľ s prvou knihou, aký máte názor na slovenskú literatúru? Čítate slovenské knihy?

Priznám sa, rada by som ich čítala viac, ale keďže v rámci žánru, ktorý preferujem je slovenských autorov pomenej, tak aj tej slovenskej tvorby je skromnejšie, ako by som chcela. Ale napriek tomu mám všetky knihy od slovenského autora Juraja Červenáka o kapitánovi Steinovi a notárovi Barbaričovi a teraz mi na nočnom stolíku nájdete aj knihu od autorky Tiny Van der Holland – Tajomstvo zlatého pokladu. Takže, aby som to zhrnula, myslím si, že slovenská tvorba je veľmi kvalitná a dobrá a mám ju veľmi rada, ale nie som fanúšička „červenej knižnice“, toto u mňa nenájdete. Zato dobré detektívky, ale aj celú tvorbu Paula Coelha a Vlastimila Vondrušku, áno.

Chcete niečo odkázať čitateľom?

Príjemné čítanie a krásne zážitky s knihou Symbol smrti.

Ďakujem za poskytnutie rozhovoru a autorke prajem všetko dobré. 🙂