Článok napísal Gabriel Németh.
Dvadsaťtri rokov som pracoval v kultúre. Najprv ako kultúrny referent, pomocný knihovník a potom ako hlavný knihovník, v malom mestečku na východnom pohraničí.
A vždy som nesmierne rád čítal, a to najmä poéziu.
Roky praxe knihovníka utiekli ako voda a ja som si počas práce robil štatistiku o tom, kto čo číta. A treba povedať, že poézia sa čítala nesmierne málo.
Tú prišli hľadať mladí čitatelia raz ročne, a aj to len vtedy, keď bol Hviezdoslav Kubín, známa recitačná súťaž. Ináč sa na poéziu pozerali zvrchu. Čítali radšej svoj obľúbený žáner, westernovky, ale poézia pri čítaní bola vždy kameňom úrazu.
Čo je na škodu…
Poézia má svoje čaro, pôvab, svoj príbeh a vždy nesie so sebou pravdu. Nemožno ju čítať medzi riadkami, treba ju čítať ako celok. Nesmierne rád mám verše, ktoré vedia o čom sú. Verše, akoby vystrihnuté zo života. Stačí sa s nimi splynúť a unášať sa ich mocou, ktorá nie je zákerná, skôr prenášajúca.
Dodá vám energiu, ktorú v danej chvíli potrebujete.
Pod každou metaforou sa skrýva obraz ako vo filme. Odrazu cítite, že vám na narástli krídla. Áno, v každom smere poézia dáva krídla, i zmysel a sebaušľachtenie ducha.
Dnešná mládež má svojich obľúbených autorov, ale myslím si, že čítanie poézie na škole v období 13-teho a 14-teho roku veľmi pokrivkáva.
Tínedžeri poéziu nečítajú vôbec, ale mali by. Chyba je niekde uprostred, u pedagógov. Žiaci musia rozoberať metafory a vysvetľovať ich od autorov ako je Hviezdoslav, Štúr, čo, treba priznať, je ťažká poézia.
Keby učitelia dali žiakom rozoberať verše Joža Urbana, to by už bola iná káva. A možno by sa zvýšil počet čitateľov, ktorí čítajú poéziu.
Poézia je dar v srdci, nesie v sebe plameň, ktorý horí. Preto čítajme poéziu a nedovoľme jej, aby zhasla.
Bolo by to na škodu nielen pre čitateľov, ale pre samotných básnikov. Pre nich je poézia mäkkým chlebom, chcú sa rozdať do poslednej omrvinky, žiť a dýchať iba pre poéziu ako takú.