Eliška Melušová: „Čítanie je spôsob ako uniknúť realite a naštartovať fantáziu.“ ROZHOVOR

Nedávno som písala recenziu Zbierky básní skutočného života. Dnes vám prinášam rozhovor s autorkou tejto útlej knižky – s Eliškou Melušovou.

Môžete sa čitateľom na začiatok trochu predstaviť?

Volám sa Eliška Melušová, mám 28 r. a pochádzam z Poltára. Knihy boli mojou súčasťou už ako dieťaťa, kedy mi mama čítala rôzne rozprávky. Bola som dieťa, ktoré vždy niečo kreslilo, písalo, vymýšľalo a tvorilo. Napr. v roku 2006 mi Primátor nášho mesta udelil Diplom za najlepší návrh na obal detektívnej knihy. Následne som napísala dva kratšie dievčenské romány s názvom Hviezda pre troch a Domček plný spomienok. Nikdy som ich nepublikovala, ale vedela som, že v písaní som našla samú seba a  mojím najväčším snom sa tak stala túžba po skutočnom vydaní knihy. Ako som dospievala uvažovala som o štúdiu žurnalistiky, ale aj histórie, kde ma prijali. Napokon som však vyštudovala trestné právo, kde mi bol v roku 2017 udelený titul JUDr.. Vtedy som konečne mohla odložiť učebnice a miesto písania testov, sa pustiť do svojho diela.

Kedy ste v sebe pocítili túžbu dať svoje slová a myšlienky na papier – respektíve, kedy ste začali s písaním?

Konkrétne písať som začala ako 15 ročná, kedy som napísala vyššie spomenuté diela, ktoré som však vedela, že nie sú v stave publikovania. Mojou túžbou bolo napísať kvalitný historický román z obdobia Anglicka (Londýna), nakoľko práve historické romány sa v mojom srdci stali číslom jedna. Asi to bude tým, že v dnešnom hektickom svete internetu je láska často poznačená klamstvami a zavádzaním, kým v týchto druhoch románov panuje v tom klasickom duchu a práve tá jednoduchosť sa mi páčila.

Ako prvá vám vyšla kniha Zbierka básní skutočného života – čo vás viedlo a inšpirovalo k tvorbe tejto knihy?

Čo ma inšpirovalo? Láska… aby som to, ale uviedla na pravú mieru, kým som zbierala nápady na historický román, ktorý stále nebol čas písať, písala som básne. Ich vydanie som však v pláne nemala. Boli príliš osobné. V mojom živote sa objavil človek, ktorý ho prevrátil a ja som svoju bolesť dávala zo seba von práve tvorením básní. Zbierka básní skutočného života je kniha, ktorej pri písaní držal pero v rukách sám život a preto aj jej jednoduchý názov je výstižný. Každé slovo, rým, verš… bol prežitý, čitateľ v nej nenájde žiadnu abstrakciu. Rozdelená je na viacero kapitol, no spolu tvorí jeden ucelený príbeh = výpoveď mojej duše.

Kedy nastal ten okamih, keď ste si povedali, že chcete vydať knihu?

Knihu, ako takú v podstate v tých 15-tich rokoch a Zbierku básní, ktorá nebola v pláne som sa rozhodla skúsiť vydať, keď sa tých básní nahromadilo akosi viac a ja som si uvedomila, že v tom čo som prežila ja sama sa možno nájdu aj iní. Môžu si zaspomínať na staré lásky, rodinu, možno detstvo, či odchod blízkeho… Kniha je zrozumiteľná a čitateľ si nemusí, ako sa hovorí klásť otázku „čo tým chcel básnik povedať?“ A tak sa postupne zo sna stala v septembri roku 2018 skutočnosť, za ktorú som Vydavateľstvu Richard Lunter KICOM nesmierne vďačná. Knihu som v úvode síce venovala všetkým čitateľom, ale zároveň som chcela, aby slúžila aj ako vďaka mojim blízkym za to čo mi v živote dali.

Aké boli prvé reakcie čitateľov na vašu prvotinu?

Samozrejme asi ako každý, som sa i ja bála reakcií na knihu. Po prvé asi preto, lebo sprvu nebola písaná pre širšiu verejnosť a po druhé preto, lebo nebolo možné každému kto si knihu kúpil vysvetliť, že obsah je skutočne prežitý a nie abstraktný, nakoľko väčšina básní, ktoré sa mi v minulosti dostali pod ruku boli viac abstraktné, ťažké na čítanie, až som sa strácala v ich zmysle, kým moja zbierka je myslím úplne iná. Slúži skôr na pohladenie duše, zaspomínanie si, než na nejaké ťažké úvahy. Napriek tomu musím povedať, že reakcie boli doposiaľ úžasné. Mnohí mi písali, že vydať tak osobnú knihu, chcelo odvahu. Iní zasa, že sa v nej našli a zaspomínali si, jedna pani zasa napísala, že kniha má príbeh a je veľmi silná. Všetko ma to dojímalo a tešilo. Som si však vedomá aj toho, že nie každému možno moja kniha sadne, každý sme predsa len iný, ale ako som sa už kedysi vyjadrila podľa mňa neexistuje zlý autor, len rôzne pohľady na vec.

Čítate aj poéziu?

Priznám sa, že poéziu nečítam až tak často, respektíve nie je to môj popredný žáner tak, ako ním je práve próza.

Čo plánujete do budúcnosti? Bude ďalšia básnická zbierka, alebo sa vrhnete na prózu?

Básnickej tvorbe sa venujem už len na svojej autorskej stránke soc. siete Facebook – Eliška Melušová, kde sem tam nejakú pridám, takže ďalšiu zbierku už neplánujem a ako ste správne podotkli, tentoraz to bude smer próza a vytúžený historický román. Nechcem síce predbiehať, ale zatiaľ sa mi v jeho písaní darí a som už niekde za polovicou, takže najneskôr do konca tohto leta by mal byť hotový. Ešte by som podotkla, že jedna pani, ktorá čítala moju Zbierku, ma kontaktovala a požiadala či by som im nenapísala báseň vhodnú na svadobné obrady, ktoré sa u nich v rytierskej sále Zvolenského zámku konajú, nakoľko na internete sa jej nepodarilo nájsť nič vhodné. Takže venujem sa ešte tomuto, nakoľko je to pre mňa nie len obrovská výzva, ale predovšetkým česť.

Prečo si myslíte, že by ľudia mali čítať poéziu?

Čítanie je spôsob ako uniknúť realite a naštartovať fantáziu. Myslím si, že každý kto miluje knihy, či už je to poézia, próza, alebo iný žáner ich číta, pretože pri nich relaxuje. Samozrejme sú aj ľudia, ktorí nečítajú. Dodala by som len toľko, že každý z nás je originál a každý si musí nájsť to svoje čo ho teší.

A čo iné žánre literatúry? Aké sú vaše obľúbené knihy či obľúbení autori?

Okrem historických románov, má zaujíma aj história samotná. Napr. známa Tudorovská dynastia, o ktorej je napísaných mnoho kvalitných kníh, Mediciovská dynastia, alebo história Egypta, známej Kleopatry, či iné… väčšinou sa zameriavam na knihy, ktoré nie sú zo súčasného prostredia. Moja knižnica je plná rôznych kníh, medzi ktorými nesmú chýbať autorky ako je Johanna Lindseyová – moja najobľúbenejšia, Kat Martinová, Mary Baloghová, Kathleen E. Woodiwissová, Kresley Cole a iné. Samozrejme mám doma aj slovenských autorov a za jednu z veľmi silných kníh považujem práve – Mengeleho dievča od Veroniky H. Tóthovej.

Aký máte názor na slovenskú literatúru?

Myslím si, že nie je dôvod, pre ktorý by slovenská literatúra mala byť horšia od tej zahraničnej. Ja sa skôr domnievam, že ľudia sú ako si zvyknutí siahať skôr po tej zahraničnej, ale zároveň si myslím, že sa to už postupne mení. Presadiť sa ako slovenský autor je však náročné, na nejakú propagáciu často nie sú financie a tak sa o slovenských autoroch dozvedáme akoby vždy o niečo neskôr. Verím však, že sa to zmení.

Je niečo, čo by ste chceli odkázať čitateľom?

V prvom rade nadviažem na predošlú odpoveď, čím sa chcem projektu PSA poďakovať, nakoľko sa o túto zmenu a zviditeľnenie autorov úpenlivo snaží. Tým, ktorí čítajú, by som odkázala, aby v tejto uponáhľanej dobe nezabudli aj na relax, ktorý im práve kniha môže priniesť a tým čo nečítajú, aby sa odhodlali. Možno nájdu zaľúbenie v tom, v čom ani nečakali.

Ďakujem za poskytnutie rozhovoru. 🙂