Recenzia: Porcelánová láska (Kristína Ježovičová)

Recenziu napísala Simona Tlacháčová.

Kristína Ježovičová je známa slovenská autorka románov pre ženy, minulý rok sa viac do povedomia mládeže dostala knihou Nevyslovené a akurát teraz pripravuje ďalšiu knihu, ktorá by mala uzrieť svetlo knižného sveta tento rok. Mňa však zaujímala autorkina staršia tvorba a Porcelánová láska bola jasná voľba.

Čitatelia sa dostávajú do príbehu Stely, ktorá navonok pôsobí ako normálna tínedžerka, ktorej však nikto nerozumie a ona sama si drží od ľudí dosť veľký odstup. Pred všetkými totižto tají, že jej nevlastná matka bojuje s rakovinou. Jej kedysi najlepší kamarát Viktor sa snaží prebúrať tieto múry, ktoré si okolo seba vystavala, ale je to čoraz ťažšie a Stele prestáva rozumieť. Nič však netrvá večne a dokedy bude Stela vo svojej samote ochotná zotrvať?


Autorka hneď čitateľa vtiahla do deja a zoznámila ho s každou dôležitou okolnosťou. Ako som sa neskôr dozvedela, Porcelánová láska je voľným pokračovaním autorkinej knihy Milenkine prsia, avšak ak ste ju nečítali, o nič by ste nemali prísť. Táto kniha vo vás bude skôr evokovať pocit, že si musíte prečítať aj tú, ktorá jej predchádzala.

Stela pôsobí ako tínedžerka, ktorá sa hľadá vo svete a snaží sa vyrovnať s tým, čo si život pre ňu pripravil. Správa sa nerozumne, vášnivo, no inokedy rozumne, tajomne prehĺta pravdu, ktorá ju dusí, a snaží sa nájsť vo svojom živote správny smer. Ako tínedžerka, ktorá má svoje trápenia, urobí pár hlúpostí, spozná charaktery svojich kamarátov, okúsi alkohol, či výbuchy zúrivosti a beznádeje.

Viktor je veľmi svojský, správa sa miestami skôr ako otec, ale k Stele cíti viac ako len kamarátstvo, cíti k nej povinnosť ju chrániť a pomôcť jej.

Príbeh však nie je len taký jednoliaty a autorka nám sprostredkuje aj akúsi druhú líniu príbehu, ktorá je síce odlišná od tej prvej, ale súvisí s ňou, ponúka vysvetlenia a vďaka nej sa dokáže viac-menej Stela vyrovnať s tým, čo sa okolo nej deje. Musím priznať, že táto línia sa mi páčila omnoho viac, bola záhadnejšia, postavy viac vykreslené, ich charaktery boli jasné, vedeli ste si k nim vytvoriť isté puto, istú sympatiu. Čo nemôžem povedať k postavám v prvej línii.

Stela sa síce správala ako typické mladé dievča, ktoré niečo trápi, ale viac som sa o nej nedozvedela, iba tak náznakovo a nie celkom jasne. To isté som prežívala aj pri Viktorovi. I keď je pravda, že prvú časť som nečítala, tak zrejme v nej sú ich charaktery viac rozpísané.

Napriek tomu, že kniha začala celkom chaoticky (chaoticky zhluk tínedžerkých myšlienok), i keď som hneď bola „zasadená“ do deja, tak koniec si získal moju pozornosť a vytváral skvelý celok dvoch línií, ktoré nám autorka sprostredkovala a tým nám ukázala, že na pochopenie prítomnosti, treba vziať do úvahy aj minulosť a pochopiť ich hranicu a vzťah.

V knihe je teda vidieť množstvo pochopenia, nádeje, hľadania riešení, tínedžerskej nerozvážnosti, lásky, priateľstva, minulosti, dôvery a aj viery v lepšie zajtrajšky a že sa časom všetko ustáli a nemáme hneď všetko zavrhovať a vidieť vo veciach len to najhoršie.

Kristína Ježovičová je teda autorka, ktorá si dokáže získať vašu pozornosť, jej knihy sú zaujímavo napísané, vždy musíte hľadať za činmi postáv niečo viac, za každým slovom, myšlienkou ukrýva niečo, čo je potrebné k pochopeniu diela, a nie je možné jej knihy prečítať „len tak“. I keď v knihe sa nachádzali nejaké „hluché miesta“, autorka to prekryla a celkový dojem z knihy bol príjemný a „nabudil“ ma na ďalšiu autorkinu tvorbu.

Ďakujeme vydavateľstvu Elist za poskytnutie recenzného výtlačku.