Recenziu napísala Simona Tlacháčová.
Ida je manželka, matka, dcéra, vcelku normálna žena, ktorej v živote skoro nič nechýba. Ak by len trochu, trochu viac lásky. Jedného dňa sa však do jej života votrie choroba a jej neostáva nič iné len sa s ňou vyrovnať, naučiť sa žiť a bojovať z celých síl, aby prekonala všetko, čo jej život podsúva popod nohy.
Denník Uršule Crohnovej je kniha, ktorá zachytáva priebeh choroby u mladej ženy, ktorá sa musí starať o dieťa, no pritom jej nedovolia príznaky choroby venovať sa mu plnohodnotne. Veď ako by aj mohla, keď môže chodiť iba na miesta, kde je v blízkosti toaleta?
Ida už od začiatku pôsobí ako silná, disciplinovaná žena, ktorá bojuje zo všetkým síl. V knihe sa ocitáme v jej myšlienkach či spomienkach, ktoré postupne čitateľovi dávkuje a uvádza ho tak „do obrazu“.
Jednotlivé kapitoly sú rozdelené podľa čísel a písmen. Tie s číslicami sa venujú chorobe, presunom z domova do nemocnice a naopak, vyrovnávanie sa s príznakmi, hľadanie riešení, spoznávanie nových ľudí, vyšetrenia, momenty zo života hlavnej postavy, jednotlivé situácie, ktorým pripisuje „váhu“.
Tie, ktoré sú označené písmenami sú venované jej manželovi. Ida sa mu prihovára a sumarizuje ich život. Miestami mu vyčíta prehnanú starostlivosť o dcéru a nezáujem o ňu. Vyčíta mu, že si ju nevšíma, nevníma jej chorobu, akoby žiadnu nemala a taktiež ju netoleruje.
V knihe sa teda Ida vyrovnáva nielen s Crohnom, ktorého už berie ako starého známeho, ale zároveň čitateľ má náhľad na jej osobný život a vyrovnávanie sa so vzťahom, s tým, kam sa uberá a aké bude riešenie.
Ida prostredníctvom slov nielenže zachytáva liečenie a problémy s tým spojené, ale zároveň sa lieči aj zo vzťahu, zo stereotypu, do ktorého upadla a z ktorého chce vyjsť von. Jej rozprávanie je plné sĺz, nepochopenia, smútku, frustrácii, slabosti, ale zároveň aj plné radosti, neskutočnej sily bojovať, o sebadisciplíne, o tom, že dokáže všetko, čo si zaumieni.
Kniha je napísaná v prvej osobe jednotného čísla, takže čitateľ sa lepšie s Idou stotožní a vytvorí si k nej určitý vzťah. Začne s ňou súcitiť, smiať sa, plakať, hnevať sa, ba priam až cíti utrpenie, ktoré z nej sála.
Autorka vytvorila z knihy dielo, ktoré chytí recipienta za srdce. Ukáže mu „zlé stránky“ života, to, aký vie byť krutý, ale zároveň aj to, že je potrebné sa nevzdať a všetko sa obráti k lepšiemu.
Vo svojej knihe využila množstvo myšlienok, ktoré vedú k hlbšiemu chápaniu vzťahov či celkovo žien, ktoré sa cítia zanedbávané, pretože muži si myslia, že chcú toho príliš veľa, no ony túžia po úplných maličkostiach.
Denník Uršule Crohnovej je teda aj sondou do myšlienok ženy, ktorá sa vyrovnáva so životom ako takým.
S tým, ako sa u nej choroba prejavila, aká bola nevládna, ako nič nezvládala, no vstala na vlastné nohy a dokázala bojovať za seba i za svoju rodinu.
S tým, ako jej muž sa o ňu nezaujíma, ako nevníma jej chorobu, ako sa o ňu nestrachuje a ona sa cíti menejcenná a túži po láske.
S tým, že krásu a vďačnosť máme pociťovať aj pritom, ako sa ráno oblečieme, naraňajkujeme a môžeme vyraziť do práce bez toho, aby sme sa stresovali s tým, čo môžeme zjesť a čo nie. Bez toho, aby sme si na rôzne vyšetrenie, predtým zobrali preháňadlá a strachovali sa, na čo lekári opäť prídu.
V závere už len dodám, že táto kniha naučí čitateľov veľa – byť vďačný, nechcieť veľa, veriť tomu, že všetko sa z nejakého dôvodu deje a my nie sme slabí, ale silní všetkému vzdorovať. Treba len chcieť a nepoddať sa.