Zuzka Šulajová má na konte už jedenásť kníh. Mnohí z vás ju poznáte zrejme vďaka Džínsovým denníkom. No Zuzka v poslednom roku dokázala, že je multifunkčná a dokáže zažiariť aj v inom žánri. Viac sa dozviete v rozhovore.
Valná väčšina čitateľov ťa pozná najmä vďaka mládežníckej sérii Džínsový denník. Na tejto šesťdielnej sérii, ktorá má aj bonusovú (siedmu) knihu, vyrástla nejedna čitateľka. V roku 2016 vyšla posledná časť, ktorá dala definitívnu bodku tejto časti tvojej tvorby. Ako si sa cítila, keď si dokončila posledné úpravy a rukopis putoval do tlačiarní?
Možno sa očakáva, že tiekli slzy, alebo zneli fanfáry, ale realita je kruto všedná: pocity boli úľavné. (smiech) S Džínsovým denníkom som strávila dokopy takmer 13 rokov, keďže prvý diel som napísala v roku 2003 (vyšiel 2007). Za ten čas postavy dospievali spolu so mnou, až ma v záverečnej časti predbehli. Dejovo to šlo dokonca máličko do sci-fi žánru, keďže v knihách sú uvedené roky a my sledujeme život hlavnej hrdinky Pauly až do jej staroby. Takže pre mňa to bola dôstojná rozlúčka. Pociťovala som radosť a vďačnosť, že niečo, čo som začala písať sama pre seba do zošita perom, sa dočkalo toľkej odozvy. Ďalej som cítila úľavu, že už je po tom – keďže koniec Džínsového denníka som avizovala už po druhej časti, po tretej dokonca definitívne, nakoniec som sa dala nalomiť na prierez prvými tromi časťami z pohľadu inej postavy – Lukáša Masuba… A napokon aj na riadne pokračovanie v troch dieloch, ktoré už na seba úzko nadväzujú, tvoria celok… A cítila som obavy, čo bude ďalej. Skončila mi jedna éra, som prakticky znovu na začiatku.
Ďalšia kniha následne vyšla až v roku 2019. Rozhodla si sa prekvapiť úplne novým žánrom – krimi románom. Nemala si strach z toho, že ti čitatelia nedajú šancu v inom žánri?
Bála, aj sa bojím. Na druhej strane ide o to, že moji mladí čitatelia predsa medzitým spolu s Paulou vyrástli. Tí už veľmi siahať po žánri YA literatúry nebudú, hocako radi ma môžu mať. Snažím sa však písať svoje knihy tak, aby boli čitateľné pre všetky generácie, nie výhradne pre násťročných. Ale áno, nie som jediná spisovateľka, ktorá skončí s nejakou slávnou sériou, a potom zháňa čitateľov s príbehmi z iného žánru, veď aj Rowlingová sa s tým potrápila. (úsmev) Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ trvalo na tom, aby som písala o medziľudských vzťahoch, vraj na to mám veľký talent. A ak nechcem už písať pre mládež, nieto Džínsový denník 7, tak mám písať o vzťahoch pre dospelých, romány pre ženy. Ale to som nechcela, takých autoriek je ako maku, čo by som z toho mala? Takže voľba padla na detektívku. Je celá o medziľudských vzťahoch, osudových láskach. Neschválili mi zámer, ale urobila som si po svojom.
Ako sa ti písali Tajomstvá jedného domu? Oproti posledným trom častiam Džínsových denníkov, ktoré vyšli v časovom rozmedzí jedného roka, pri tejto sme museli na ďalšiu knižku počkať tri roky. Písala sa ti ťažšie ako tie predchádzajúce?
Prestávka tri roky je len optická. Posledný Džínsový denník 6 vyšiel na jeseň 2016, Tajomstvá jedného domu už na začiatku roka 2019 – v januári. Takže len dva a pol roka. (smiech) Jednak som mala prestávku, jednak som písala čosi iné, čo staré vedenie vydavateľstva Slovenský spisovateľ striktne odmietlo. Bol to len taký môj pokus, ale bavilo ma to rovnako, ako ma bavilo písať, kým som písala len sama pre seba (vtedy človek nemá žiadnu obmedzujúcu zodpovednosť), a jednak, áno, napísať kriminálny román je oveľa ťažšie, než zo seba vypľuť mládežnícky príbeh. Stálo ma to veľa štúdia, nesmierne veľa konzultácií, premýšľania a snahy, aby všetko zapadlo tak, ako má, tak, ako som chcela, a tak, aby to bolo v súlade s realitou. Tu som už nemohla písať hocičo, tu ma už zväzovali fakty a vyšetrovacie postupy. Zakaždým som narazila na neriešiteľný problém, ktorý som just musela rozlúsknuť. Môj otec bol kriminalista s hodnosťou major, mala som teda jedného konzultanta priamo doma a postupne asi trpko ľutoval, že sa na to so mnou dal, toľko som ho obťažovala. A nie vždy som bola príjemná. (smiech) Mala som aj ďalších kriminalistov – konzultantov v aktívnej službe, o lekároch ani nehovorím. Prípad aj príbeh ako taký je čisto vymyslený, naozaj, nezahováram to. Ale mohol by sa stať. Všetko v celej knihe je úplne reálne. A o to mi šlo.
Ďalšia vec je tá, že som v tom období troch necelých rokov na dohodu vypomáhala vydavateľstvu Slovenský spisovateľ so správou Facebook stránky vydavateľstva, pripravovala som profily autorov na ich web, nahadzovala knihy a informácie o nich na portály ako Goodreads, Databaze knih, písala som recenzie na všetky knihy, čo vydali. Takže času na písanie som mala menej ako obvykle. Okrem toho, rukopis Tajomstiev jedného domu dostali tuším už v marci 2018, ale až v júli 2018 sa rozhodli, že to vydajú + dátum vydania stanovili až na január 2019. Takže summa summarum vznikla dlhšia prestávka medzi dvomi knihami. (úsmev)
Plánuješ aj pokračovanie Tajomstiev jedného domu?
Príbeh sa skončil máličko otvorene. Je ukončený, ale niektoré veci zostali nedopovedané. Urobila som to schválne, aby som si nechala zadné vrátka pre druhý diel, áno. (úsmev) Uvidím, či sa doň pustím, rada by som, ale musí to vo mne dozrieť. Istú ideu mám už dávno.
Po detektívke si však s prekvapeniami neskončila. Niekoľko mesiacov po vydaní si zverejnila na sociálnych sieťach oznam, že ti vychádza ďalšia kniha s názvom Magický advent. Po dvanástich rokoch v Slovenskom spisovateľovi si sa rozhodla zmeniť vydavateľstvo. Čo ťa viedlo práve k osloveniu vydavateľstva Tatran?
V Slovenskom spisovateľovi sa pomenilo strašne veľa vecí, s ktorými nie som stotožnená. Asi to bolo vzájomné. Koncom série Džínsových denníkov som cítila, že sa niečo mení. Ukázalo sa, že svojej intuícii musím veriť viac a nestagnovať zbytočne. Povedala som si, že to skúsim inde a oslovila som vydavateľstvo Tatran s novým mládežníckym rukopisom Magický advent s tým, že som mala kontakt na ich úžasnú manažérku Lucku Mládekovú, no príliš som nedúfala. Orientujú sa prevažne na zahraničnú tvorbu, i keď sa medzi ich autormi nájde aj pár Slovákov. Aj som veru čakala, tuším, vyše dvoch mesiacov na odpoveď, kým sa ozvali, že knihu berú. Na tituly Tatranu sa mi vždy veľmi dobre pozeralo: najradšej by som si prečítala skoro všetko, čo vydajú. A majú prekrásne obálky. Ich heslom sú „knihy pre hodnotnejší život“ a ich produkcia to dokazuje. Veľmi si preto vážim, že moju knihu uznali za hodnú vydania. Magický advent ich nadchol a mňa zase nadchla spolupráca s nimi. Myslím, že to bol dobrý krok. Nemala by som totiž problém už nikdy nevydať žiadnu knihu a znovu si písať sama pre seba… Vydanie knihy je pre mňa len taký bonus.
V porovnaní s inými vydavateľstvami je práve v Tatrane asi najmenej slovenských autorov. Aký to bol pocit, keď sa ti ozvali a rozhodli sa zastrešiť vydanie Magického adventu?
Zimomriavkový. Začalo čosi nové, nová etapa, odštartovanie druhej desiatky kníh, keďže Magický advent je moja jedenásta kniha. Cítila som aj smútok, že odchádzam odniekiaľ, kde som strávila toľko rokov. Ale niekedy treba vedieť ustúpiť. Vzápätí ma z vydavateľstva Tatran pozvali k nim, takmer hneď ma prijali ako svoju, výborne sme sa porozprávali a ja som užasla, že prvýkrát v histórii sa odo mňa nepožadovalo knihu skrátiť, ale rozšíriť – napriek tomu, že rozsah Magického adventu bol vyše 200 A4 strán. (smiech) V závere som sa už totiž trošku „ponáhľala“. Bolo to v lete, a keď mi povedali, že by to radi vydali už v predvianočnom období, skoro som odpadla, že to vôbec stíhajú. Stíhali, aj stihli. (úsmev)
Vieš nám Magický advent zopár slovami priblížiť? Prípadne prezradiť niečo, čo zatiaľ nikde neodznelo?
Magický advent najkrajšie opísalo vydavateľstvo Tatran v anotácii. Ja to poviem len tak prozaickejšie – je to, podľa mňa, pekné porovnanie a symbióza zároveň moderného mestského súčasného života a života, aký sa žil kedysi (v časoch bez internetu), keď ľudia ešte žili spolu a nie vedľa seba. Nie, príbeh nementoruje, nepoučuje ani nezdôrazňuje, čo je správne. Nie je to ani návrat do devätnásteho storočia. Hrdinka sa síce dostáva na lazy, kde je slabý internet, a prežíva typické tradície slovenského ľudu, ale jej noví priatelia sú rovnako súčasní ľudia ako tí mestskí. Len žijú o niečo inak. Žila som v Austrálii a až tam som si uvedomila, aké je naše malé Slovensko malebné. Čo kraj, čo mesto, to iné zvyky, iný mrav, iné odevy, tradície, jedlá, spevy. Takú pestrosť má máloktorý štát! Austrália je obrovská a nádherná, ja som žila konkrétne v multikultúrnej Sydney. Ale Sydney nemá tvár. Nemá nič, čo je vyslovene austrálske. Celá kultúra bola len o tom, že toto je brazílske, toto thajské, tuto česká piváreň, tuto slovenská reštaurácia, tuto máme také dni a onaké dni… Má to svoje čaro. Ale mne skrátka došlo, že Slovensko je mimoriadne bohaté. Aj preto vznikla táto kniha.
Máš už premyslené, v ktorom žánri bude písaná tvoja ďalšia kniha? Plánuješ aj nejaké ďalšie série?
Nikdy nehovorím nikdy, hoci sa mi žiada povedať, že série už nie. (smiech) Mám momentálne rozpísaný (opäť) mládežnícky román, ale nerada o tom hovorím, než je to naozaj hotové. Možno ho vymažem, netuším. Chcela by som aj potenciálny druhý diel krimi románu, čítalo ho totiž aj vydavateľstvo Tatran a páčil sa im. Pokojne by som písala aj historické romány. Skrátka mám veľké oči na všeličo. Uvidíme. Ale mojou dominantou zrejme zostanú mládežnícke knihy.
Na záver by ma zaujímalo, či čítaš aj knihy od slovenských autorov. Ak by si mi mala odporučiť nejaké tri, ktoré by to boli a prečo?
Slovenských autorov veľmi nečítam veru. Môžem odporučiť Hanu Zelinovú, je geniálna, tej sa nikdy nevyrovnám. Chronicky známy Alžbetin dvor, Volanie vetra a Kvet hrôzy sú mimoriadne diela, so seriálom toho veľa spoločné nemajú. Páči sa mi aj Klára Jarunková, jej Jedinú som zhltla za dva večery. Zo súčasných autoriek Lucia Sasková. Áno, je to moja kamoška, spojili nás knihy a psy, ale objektívne tvrdím, že má ohromný potenciál. Jej Rozpoltená bola skvelá, na novinku Odsúdená sa chystám. Tiež sa mi pozdáva Juraj Červenák. Aha, a ešte mi sedí Katarína Gillerová. Jej schopnosť písať tak široko poňaté romány, kde sa rieši život nielen hlavnej postavy, je udivujúca. Má talent na zápletky a rozuzlenia. Sasková zase talent na písanie bez obalu a dlhých rečí, talent vystihnúť problematiku, o ktorej sa nehovorí (alebo len málo).
Za rozhovor z celého srdca autorke ďakujem.