V tejto útlej knižočke sa autor vrátil k svojej poviedke s rovnomenným názvom, za ktorú dostal v roku 2011 ocenenie. Ide teda o jej rozšírenie, no v autorovom dohovore sa môžeme dočítať o tom, že niektoré udalosti aj pozmenil.
Príbeh sa odohráva vo vymyslenej dedine s názvom Ostrý Pichliač, ktorá sa nachádza pri Novom Meste nad Váhom. Ústredným hrdinom je člen obecnej polície Enzechštejn (chvíľku mi trvalo, kým som to meno dokázala vysloviť v hlave aj spamäti), ktorý sa spolu s manželkou presťahoval z obrovskej Bratislavy do pokojnej dediny. Alebo aspoň v to dúfal.
Už hneď na začiatku však zisťuje, že jeho želanie sa zrejme nesplní, pretože sa dozvedá o problematickej rodine Rosinských, vďaka ktorej vlastne obecná polícia vznikla.
Enzechštejnovi prasknú nervy, keď sa dozvie, že táto hrozná rodina tyranizuje človeka, ktorý je blízky jeho srdcu.
V úvode som vôbec nespomenula Prasa, okolo ktorého by sa mal krútiť dej knižky. Je to aj z toho dôvodu, že ja osobne som pociťovala, že autor sa akoby viac zameral na riešenie situácie s Rosinskými a Prasa, žiaľ, stálo v úzadí.
Aj na obálke sľubuje autor krvavý masaker, ktorý sa odohral na slovenských kopaniciach. Čakala som, kedy sa ho dočkám. Moje očakávania sa nenaplnili. Pre mňa bolo zaujímavé asi iba prvé vyčíňanie Prasaťa. Pri tej scéne sa autor dosť pohral s opismi, vedela som si to živo predstaviť a pri prasknutí očnej buľvy, na ktorej si Prasiatko pochutnávalo, mi párkrát nadvihlo žalúdok. Podľa mňa však malo Prasa o dosť väčší potenciál a zaslúžilo by si viac pozornosti.
Ďalším negatívom na knihe bol pre mňa Enzechštejn. Na začiatku to bol riadny sympoš, obľúbila som si ho, ale neskôr ma sklamal. Najskôr sa hral (aj podľa Rosinského) na Schwarzeneggera, ale keď už išlo do tuhého, objednal si posily a tváril sa ako najväčší macher, hoci druhí zaňho spravili všetku špinavú robotu. On sa už iba prišiel vysmiať svojmu nepriateľovi do tváre.
Aj napriek týmto veciam, ktoré som spomenula, kniha ma nesmierne bavila. Neviem, či to bolo malým formátom, alebo jednoducho autorovým pútavým štýlom písania, obracala som strany jednu za druhou a nevedela som sa dočkať, ako to celé dopadne.
A síce som hovorila, že Enzechštejn ma trochu sklamal, asi to tak malo byť. Každá postava v tejto knihe má svoju hlavu a aj v reálnom živote to funguje tak, že niekedy nás ľudia jednoducho prekvapia. Keby sa správal podľa mojich predstáv, zrejme by zostal v úrovni vymyslenej postavy. Takto dostal reálnejšie kontúry.
Takisto sa mi páčila ponurá atmosféra a poverčiví obyvatelia. V niektorých pasážach mi doslova behali zimomriavky po chrbte.
Na záver by som zrejme knihu Prasa zhodnotila takto: ak neočakávate naozaj poriadny masaker, nesklame vás. Ak nemáte radi príliš brutálne pasáže, zrejme okrem tej jednej, ktorú som už spomínala, to predýchate v pohode. V každom prípade si myslím, že Prasa by nemalo chýbať vo vašej poličke doma, ak máte radi podobné príbehy.
Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Artis Omnis.