Majka Danihelová je mladá blogerka a spisovateľka, ktorá debutovala románom V znamení ametystu. Ten by mal byť prvou časťou série s názvom Kronika strateného impéria. V rozhovore sme sa spýtali na jej tvorbu, ale aj na to, aký je život editora, keďže vo voľnom čase sa venuje aj tomu.
V roku 2018 si debutovala knihou V znamení ametystu. Na tvojom blogu sa čitatelia môžu dozvedieť, že od napísania prvého slova po vydanie prešlo niekoľko rokov. Takisto ho veľa ľudí čítalo ešte pred vydaním. Vieš nám bližšie popísať cestu, ktorou si tvoja prvotina prešla?
Pred desiatimi rokmi som si založila blog a na ňom som prvýkrát písala o svojom príbehu. Tak ma to chytilo, že som začala publikovať knižné recenzie a ďalšie články, lenže nenapadlo mi, ako by som dostala medzi čitateľov samotný príbeh. Pridávanie kapitol na blog sa mi nepozdávalo a publikovanie príbehu na poviedkových weboch ma tiež nelákalo.
Napokon som sa rozhodla priamo napísať čitateľom s tým, či by nemali záujem prečítať si môj rukopis. Oslovovala som blogerov, ktorých blogy som navštevovala a ich recenzie sa mi páčili, a čitateľov zo stránky Goodreads, ktorí dokázali pozliepať schopné názory na knižky. Uvedomovala som si totiž, že ak chcem vydať knihu, potrebujem najprv zistiť, kde všade robím chyby, aby som ich odstránila.
Úprimne, vôbec som nečakala, že blogeri, ktorí V znamení ametystu prečítajú, mi verejne napíšu také pozitívne reakcie. Malo to na čitateľskú komunitu väčší dosah, ako som čakala. Ľudia sa mi ozývali aj sami, že ich môj príbeh zaujal a radi by si ho prečítali. Názorov pribudlo a ako som predpokladala, čakalo ma ešte veľa prepisovania. Zameriavala som sa hlavne na nedostatky, ktoré mi vyčítali viacerí, lenže po pár rokoch sa to u mňa dosť zvrhlo. Dookola som robila do textu zásahy, hneď ako mi niekto povedal, že sa mu tam niečo nepáčilo, a až pridlho mi trvalo pochopiť, že to nie je riešenie.
Táto honba za vydaním mi zabrala osem rokov. Medzitým som rukopis niekoľkokrát poslala do vydavateľstiev a podarilo sa mi dať dokopy druhý diel – V znamení rubínu.
Pre debutujúceho autora je zložité nájsť vydavateľstvo, ktoré podstúpi riziko a vezme si pod svoje ochranné krídla nováčika. Tebe sa to však podarilo a navyše so žánrom, ktorý na Slovensku nájdeme najmä medzi prekladovou literatúrou. Myslíš, že išlo o šťastie, alebo na tom mala zásluhu trpezlivosť a roky tvrdej driny?
Šťastie, fúha. Cítila som sa šťastne, keď mi vydavateľstvo odpísalo, no verím aj tomu, že po rokoch úprav a zlepšovania sa v práci s textom, ich môj rukopis zaujal natoľko, že ho chceli vydať.
A taktiež som sa nevzdávala. Väčšinou sa totiž stávalo, že vydavateľstvá mi neodpovedali, alebo odpovedali s tým, že fantasy literatúru nevydávajú, majú plný edičný plán a podobne. Bežné výhovorky, ktorými by sa autori nemali dať odradiť. Ja som posielala V znamení ametystu behom piatich rokov trikrát do Albatrosu a ani raz mi neodpovedali, až kým som rukopis nevytlačila a nenapísala k nemu sprievodný list, v ktorom som zároveň napísala, prečo si myslím, že sa moju knihu oplatí vydať.
Okrem písania sa venuješ aj editovaniu rukopisov. Ako sa to prejavuje na tvojom vlastnom diele? Dokážeš objektívne zhodnotiť, aké úpravy treba spraviť, alebo hneď ako ide o tvoju tvorbu, editorské schopnosti akoby sa niekam stratili?
Dúfam, že sa nikam nestrácajú a snažím sa ich v čo najväčšej miere využívať pri opravách rukopisu, ale, samozrejme, žiadny autor nedokáže byť dostatočne objektívny, pokiaľ ide o jeho dielo. Autor-editor môže byť hocijako dobrý vo svojej práci a aj tak by nemohol vydať knihu bez zásahu iného editora. Hovorí vám niečo autorská slepota? Ak svoj text čítate miliónkrát, váš mozog si automaticky doplní, čo má byť na papieri, a neukáže vám, čo tam je v skutočnosti. Ja sama som schopná popísať také somariny, až sa niekedy hanbím, ale na to sú tu predsa betareaderi a editori. Pomáhajú odstraňovať nedostatky. Treba však rozlišovať medzi tým, či ide o autorskú neznalosť gramatiky a štylistiky, alebo naozaj len o to, že autor si to jednoducho nevšimol. Výhovorka „nemusím vedieť slovenčinu, redakcia mi to opraví“ dávno neplatí. Ak si niekto myslí, že áno, nech skúsi poslať svoje veľdielo do vydavateľstva a zaručujem mu, že po prvej stránke ho odložia. Editori tu nie sú na to, aby opravovali a prepisovali nekvalitný text. Pokiaľ niekto píše a chce vydať knihu, mal by svoje remeslo ovládať dostatočne na to, aby redaktori nevyvaľovali v hrôze oči.
Vieš nám bližšie popísať prácu editora? Čo všetko je ešte v poriadku a kedy sa po jeho zásahoch stráca z rukopisu osobnosť autora?
Toto sa dosť ťažko vysvetľuje. Keď robím editorskú prácu, pozorne čítam a nedostatky mi „zablikajú“ na stránke ako rušivý element. Zabrzdia ma v čítaní a musím ich odstrániť, až potom viem pokračovať. Niekedy môže rušiť nespisovné slovo, preklep, inokedy celá veta, celý odsek. Editor sa musí na text veľmi dobre sústrediť, aby vychytal čo najviac chýb. V o čo horšom stave je daný rukopis, o to pomalšie idú opravy a o to je väčšia pravdepodobnosť, že aj editor „chytí“ autorovu slepotu, obzvlášť pri veľkých zásahoch, takže vtedy je dobré, aby sa na to pozrel ďalší kompetentný človek.
Pokiaľ ide o autorovu osobnosť, verím, že dobrý editor dokáže svoje zásahy urobiť do textu tak, aby oň neochudobnil autorov štýl, ale práve naopak. Vyzdvihne jeho silné stránky a do čo najväčšej miery potlačí tie slabé.
Text však nikdy nebude dokonalý, pretože editor je rovnaký človek ako autor a vo všetkom zohráva podstatnú úlohu skúsenosť a čitateľský vkus. Takže zatiaľ čo ja by som niektoré veci opravila či zmazala, inému editorovi by nemuseli prekážať.
Stretla si sa niekedy aj s neochotným autorom, ktorý si o svojom rukopise myslel, že je dokonalý a nechcel zapracovať na navrhovaných úpravách?
Áno, stretla som sa s tým, no všetko je o kompromisoch. Veľakrát musí ustupovať autor a taktiež aj editor, ak chcú niekam pokročiť. Väčšinou sa totiž stáva, že autorovi sa editorské zásahy nepáčia, lebo sa mu nechce prepisovať. Žiaľ, pokiaľ chce mať vydanú knihu, bez toho sa nezaobíde. Treba však dávať pozor na to, čo sú skôr editorove prehnané zásahy a čo naozaj treba prepísať či zmazať – aj editor je len čitateľ a text vníma po svojom. Nevidí do autorovej hlavy a nedokáže úplne posúdiť, aké následky bude mať daná zmena pre príbeh. To dokáže jedine autor, a hlavne vtedy, ak ide o sériu a editor nemá poruke pokračovanie.
Opravovala som napríklad jeden rukopis, v ktorom sa mi nepáčil koniec. Frflala som a pýtala sa autora, či to neprepíše? Áno. Ale bol ten koniec z editorského hľadiska zlý? Nie. To, že mne sa niečo nepáčilo, neznamená, že autor to musí kvôli mne prerobiť.
S akými najčastejšími chybami sa v texte stretávaš?
Zlá priama reč, čiarky si utekajú, kade sa im zachce, a opakovanie slov, viet, fráz. To posledné je smrť pre text aj editora. Viete, aké náročné je nájsť opakujúce sa slová, keď treba opraviť milión iných chýb? Je to takmer nemožné a pritom by to vedeli autori ľahko vyriešiť. Stačí si spustiť zvýraznenie slov vo Worde a mazať alebo nahrádzať synonymami.
Toto sú chyby, pokiaľ ide o gramatiku a štylistiku.
Príbehové chyby sa vyskytujú najčastejšie v tom, že autor sa nedrží vlastných pravidiel. Môže to byť napríklad v zmene výzoru postavy behom príbehu, v opise, ktorý sa v piatej kapitole líši oproti prvej, aj keď bolo opísané rovnaké miesto, a taktiež v nedostatočnom naštudovaní si témy, o ktorej píše.
Vrátime sa späť k tvojmu písaniu. Už dávnejšie si na svoju facebookovú stránku písala, že si zaslala do vydavateľstva rukopis pokračovania s názvom V znamení rubínu. Vieš nám prezradiť, v akom štádiu sa rukopis nachádza? Môžeme sa čoskoro tešiť na dlho očakávaný druhý diel?
Ťažko povedať. V znamení rubínu som posielala do vydavateľstva minulý rok na začiatku júla, ale, bohužiaľ, nemám zatiaľ žiadne novinky ohľadom vydania. Ďalej teda čakám, píšem tretí diel a dúfam, že verní čitatelia na mňa nezanevrú.
Čítala som zopár názorov, že dvojka je ešte lepšia a pútavejšia ako jednotka. Vieš nám trošku priblížiť, v čom to bude iné, lepšie a na čo sa čitatelia môžu tešiť najviac?
V dvojke som trochu spomalila tempo. Pokúsila som sa prehĺbiť priateľské aj romantické vzťahy a zároveň sa sústreďujem na záhady sveta, ktoré som načala už vo VZA. Nebude to oddychové čítanie na jeden večer. (smiech)
P.S. Pýtajú sa ma na to viacerí, tak to poviem rovno – ak ste mali radi cudzinca, v dvojke je jednou z hlavných postáv.
Po vydaní pribudlo množstvo recenzií. Ako sa vyrovnávaš s kritikou? Stretla si sa aj s negatívnymi ohlasmi, ktoré však neboli veľmi konštruktívne?
Žiadneho autora neobíde kritika, nech sa snaží akokoľvek, aby bola jeho kniha super. Čitateľský vkus sa od človeka k človeku líši a nedá sa vyhovieť každému, čo som pochopila, už keď som sa pokúšala na základe názorov neustále prepisovať svoj rukopis pred vydaním. S negatívnou kritikou sa treba vyrovnať. To dobré z nej sa zíde do budúcna a to zlé si netreba všímať. Existujú ľudia, ktorým sa vaša kniha nikdy nebude páčiť, a potom sú aj takí, ktorí vás zhejtujú už len preto, že ste to vy. To je, nanešťastie, riziko povolania. Podstatné je venovať pozornosť tomu, koľkým ľuďom sa príbeh zapáčil a koľkí by boli sklamaní, keby si nemohli prečítať pokračovanie alebo vašu ďalšiu tvorbu.
Aké boli tvoje pocity, keď si prvý raz držala v ruke tú svoju ametystovú krásku? Tešila si sa, alebo si si skôr unavene povedala, že sa to konečne podarilo?
Keď mi vydavateľstvo napísalo, že mi knihu vydá, vyrevovala som od šťastia a otvorila som si svoje špeciálne víno, ktoré som odkladala presne na túto príležitosť. Ale proces vydania bol taký zdĺhavý a stresujúci (mala som v tom čase dosť vážne zdravotné problémy, čo vôbec nepomohlo), že som si po vydaní skôr unavene povzdychla. Bolo však neuveriteľné držať hotovú knižku v rukách. Vtedy som si uvedomila, že všetka tá ťažká práca sa vyplatila. Budem naveky vďačná vydavateľstvu Albatros Media za to, že mi dalo šancu.
Keďže si začínajúci autor, sústredila si sa aj na propagáciu svojej knižky, alebo si to všetko nechala v rukách vydavateľstva?
Bez propagácie to jednoducho nejde. Trh je presýtený produktmi, reklamy sa na nás valia z každej strany. Vydavateľstvo sa nemôže starať o všetko, čiže ak autor nepodporí predaj svojej knižky, aký to malo zmysel? Bez propagácie sa o knihe nikto nedozvie, a keď sa o nej nikto nedozvie, tak ju ani nikto nekúpi. Obzvlášť to platí pre debutantov. Na začiatku netreba mať veľké oči a myslieť na to, ako ich zaplavia peniaze z predajov. To je v našom štáte dosť nereálna predstava. Knihu totiž nie je ťažké napísať, je ťažké ju predať.
Takže áno, veľkú časť svojho voľného času som venovala tomu, ako dostať knihu k čitateľom.
Chcela by si niečo odkázať začínajúcim autorom?
Ak neviete variť, sotva sa stanete šéfkuchárom. Rovnako je to s písaním. Ak si nenaštudujete poriadne slovenčinu, nečakajte, že z vás bude spisovateľ.
Písanie je beh na dlhú trať a dá sa v ňom zlepšiť iba tréningom a neustálym učením sa na vlastných chybách. Pokiaľ ste presvedčení, že je to to, čomu sa chcete venovať, určite sa nevzdávajte. Vydáte knihu možno o rok, možno o desať, no som presvedčená, že na konci si poviete len jedno: Stálo to za to.
Za rozhovor autorke veľmi pekne ďakujem.
Autorský profil nájdete TU.