Dominika Dána zrejme nemusím nikomu z vás predstavovať. Tento náš slovenský autor píšuci pod pseudonymom sa preslávil písaním výborných detektívok, ktoré sú spojené nezabudnuteľnými vyšetrovateľmi, ktorí nás neraz rozosmejú.
Autorova najnovšia kniha s názvom Nevieš dňa, nevieš hodiny, sa odohráva na prelome tisícročia, kde sa spoločne s hlavným detektívom Richardom Krauzom ocitneme na oslave Silvestra a Nového roku 2000. Táto oslava sa však nezaobíde bez nepríjemností, a keďže jeho kolega Chosé zostal doma kvôli nešťastnému zraneniu, Richard zaňho musí vziať výjazd. Po celý čas dúfa, že ho neodvolajú rovno z oslavy, pretože manželka by ho zrejme zabila.
Jeho túžba sa však nesplní, a tak keď mu zavolajú, aby dorazil na cintorín, pretože na hrobe našli veľké množstvo krvi, musí sa na chvíľu vytratiť, aby sa stihol do polnoci vrátiť.
Predstavte si, že by ste museli ísť na konci roka, kedy každý s fľaškou v ruke trávi čas s rodinou, na miesto činu, ktoré tak úplne miestom činu nemusí byť. Na hrobe síce uvidí krv, no telo nikde nie je. Iba na náhrobku je vytesaný zaujímavý dátum úmrtia. Ten zajtrajší.
To, nad čím v jeden deň mávnu rukou ako nad zvláštnym výstrelkom, sa však na ďalší deň stáva novým prípadom. Podnikateľa Artura Zachara, majiteľa náhrobku s vytesaným dátumom, nájdu zavraždeného krátko po polnoci. Keďže ho ktosi strelil do chrbta, samovražda neprichádza do úvahy, lebo strela vošla priamo do srdca.
Veľmi ma zaujímalo, ako si s touto záhadou autor poradí. Nakoľko takto skoro po Novom roku mali na oddelení núdzu so zamestnancami, vyšetrovanie mali o čosi viac sťažené.
Okrem toho, dvaja detektívi z oddelenia vrážd si dobrovoľne vezmú ďalší prípad, pretože je do toho zainteresovaná rodina ich kolegu, ktorý skončil s infarktom v nemocnici, a tak mu chcú pomôcť rýchlym vyriešením potenciálnej vraždy. Myslím, že táto vedľajšia línia príbehu ma bavila ešte o čosi viac ako tá hlavná. Takisto obsahovala poučenie pre mladých, ktorí si myslia, že ohňostroj nie je nebezpečný a netreba si čítať návod na použitie.
Po celý čas som si pri čítaní vravela, že to určite nie je tak, ako to vyzerá. Myslela som, že autor príde s nejakým šialeným rozuzlením, ktoré ma úplne odrovná a posadí na zadok. Síce to nebolo nejaké veľké odhalenie, no aspoň všetko krásne do seba pozapadalo a dávalo to zmysel. Prípad tak pôsobil veľmi realisticky.
Samozrejme, nechýbal humor, ako to pri Dánovkách býva zvykom. Síce by som pána Krauza niekoľkokrát rada prefackala za jeho správanie, no na konci sa ukázalo, že je to muž so srdcom na správnom mieste.
Ak ste jeho najnovšiu knihu ešte nečítali, mali by ste to napraviť, určite nebudete ľutovať.
Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Slovart.