Recenzia: Bestie (Mark E. Pocha)

Slovenský autor Mark E. Pocha je známy tvorbou krvavých hororov, pri ktorých sa jeho fanúšikom neraz poriadne prevrátia žalúdky. Bestii, ktorú teraz zrecenzujem, posunul ešte o level vyššie, nakoľko išlo o prerozprávaný skutočný príbeh vraha, ktorý u nás vyčíňal pred niekoľkými desaťročiami.

Ako veľký fanúšik hororu som sa rozhodla, že by zrejme bolo načase siahnuť po nejakej knihe práve od tohto autora. Bestie mi prišla ako správna voľba, nakoľko samotný Mark knihu prezentoval tak, že nie je vhodná pre slabšie povahy a je naozaj nechutná.

Bola to pre mňa naozaj výzva, nakoľko ja samú seba považujem za dosť citlivú a zaujímalo ma, aký dopad bude mať táto kniha na moju psychiku a či to vydržím. Verdikt? Zvládla som to bez vážnejšej ujmy na psychickom zdraví.

Hneď v úvode dostane čitateľ riadne zabrať, keď sa stane svedkom dvojnásobnej a brutálnej vraždy mladučkých báb, ktoré cestujú na Comics Salón. Pre niekoho je to možno drobnosť, no mne sa veľmi páčilo, že túto akciu autor spomenul. Keďže tam sama rada chodím, o to viac som sa do príbehu vžila a hneď som si predstavila, aké by to bolo hrozné, keby som Števa stretla ja. Pri tejto predstave mi prišlo dosť zle a neskutočne detailný krvavý opis mi k pohode veru veľmi nepridal.

Neviem ako ostatným čitateľom, no mne v tejto knihe veľa postáv sympatických veru nebolo. Obľúbila som si iba Attilu, Adyho a verte či nie, aj mladého Števa. Samozrejme, len dovtedy, kým mu nepreplo.

Podľa mňa má autor dosť chytľavý štýl písania. V knihe nenájdete žiadne hluché miesta, dá sa povedať, že na každej strane sa niečo deje. Pri čítaní mi dosť vadili sexuálne scény, ktoré boli často nechutné a dvíhal sa mi z nich žalúdok. Nuž, ale táto kniha taká zrejme má byť. O obsahu svedčí už aj samotná obálka, ktorá je naozaj hnusná a dej dokonale vystihuje. Pretože áno, táto kniha je nechutná, ale keď si čo-to prečítate o skutočnom živote Štefana Sviteka, zistíte, že iná ani nemohla byť.

Veľmi som sa bála, že v Bestii sa dočkám klišé konca. Našťastie, aj v tomto ma autor prekvapil a bola som spokojná. Spokojná preto, lebo ma sklamalo, ako to dopadlo a ja mám rada, keď vo mne koniec vyvolá nejakú emóciu a navyše ma ešte prekvapí.

Asi som trochu vadná, ale ja som Števovi celú knihu držala prsty, aby si dal život dokopy a pozbieral sa. Samozrejme, nedržala som mu palce v prítomnosti, ale skôr v častiach, kde sme sa vracali do jeho minulosti. Nuž, ako tomu nasvedčuje už začiatok knihy, nejako ani to moje fandenie nepomohlo.

Postrehla som autorov príspevok, kde sa pýtal, ktorej babe čitatelia držali palce. Nuž, z tých troch som mala najradšej Kiku a najmenej Luciu. No palce som držala každému, kto sa ocitol v nebezpečí. Pretože nikto si nezaslúži zomrieť cudzou rukou. Nikto. Či je sympatický, nesympatický, šialený alebo normálny.

A rada by som spomenula ešte jednu vec, ktorá je pomyselnou čerešničkou na záver. Na knihe ma pobavilo, keď si autor vystrelil sám zo seba a spomenul svoju ďalšiu knihu Na dušičky zomrieš. Vidieť, že zmysel pre humor mu nechýba a občas príjemne odľahčil ponurý dej.

Keby som to teda mala zhodnotiť… Nečítajte túto knihu, ak vám vadia krvavé a perverzné scény. Ak to máte naopak radi, alebo vám vyslovene nevadia, potom nechápem, na čo ešte čakáte a prečo Bestii už dávno nemáte vo svojich poličkách pripravené na čítanie.

Za recenzný výtlačok ďakujem autorovi.